Prečo niekedy „zamrzneme“ a inokedy sme plní života?

Čo sa dozviete v tomto článku?

  1. Čo je to polyvagálna teória?
  2. Tri stavy vedomia: Rebrík nášho nervového systému
  3. Náš vnútorný radar: Čo je to „Neurocepcia“?
  4. Ako Nidu pomáha „prepnúť“ náš nervový systém?

Tajomstvo nášho nervového systému odhalené polyvagálnou teóriou.

 Cítili ste sa niekedy v spoločnosti úplne uvoľnene a bezpečne, zatiaľ čo inokedy vás tá istá situácia dokáže paralyzovať úzkosťou? Alebo prečo niekedy reagujeme na stres prehnane, akoby nám išlo o život, hoci sa v skutočnosti nič hrozné nedeje? Odpoveď sa možno skrýva hlboko v nás, v niečom, čo sa nazýva polyvagálna teória. Je to fascinujúca „mapa“, ktorá nám pomáha pochopiť, prečo sa cítime tak, ako sa cítime.

Čo to vlastne tá polyvagálna teória je?

Predstavte si, že váš nervový systém je ako operačný systém počítača, ktorý beží neustále na pozadí. Jeho hlavnou úlohou nie je robiť vás šťastným, ale udržať vás nažive. Neustále skenuje okolie a pýta sa: „Som tu v bezpečí?“

Polyvagálna teória, ktorú  sformuloval behaviorálny neurovedec Dr. Stephen Porges, je revolučný pohľad na to, ako tento „operačný systém“ funguje.

Pred touto teóriou sme veci zjednodušovali. Poznali sme:

  • Sympatikus: Náš vnútorný „plynový pedál“. Pripraví nás na boj alebo útek (fight or flight). Srdce bije rýchlejšie, dych sa zrýchli, svaly sa napnú.

  • Parasympatikus: Naša „brzda“. Pomáha nám odpočívať, tráviť a regenerovať (rest and digest).

Porges však prišiel s tým, že je to oveľa komplexnejšie. Zistil, že kľúčový je nerv vagus (po slovensky „blúdivý nerv“).

Hrdina príbehu: Blúdivý nerv (Nervus Vagus)

Názov „polyvagálna“ teória je odvodený od slova „poly“ (mnoho) a „vagus“. Blúdivý nerv je najdlhší nerv v tele, ktorý sa tiahne z mozgového kmeňa až do nášho brucha. Je to informačná superdiaľnica medzi mozgom a vnútornými orgánmi (srdce, pľúca, tráviaci trakt).

A tu prichádza ten háčik: Porges zistil, že tento nerv má v skutočnosti dve odlišné vetvy, ktoré sa vyvinuli v rôznych fázach evolúcie a robia úplne odlišné veci.

Spolu so sympatickým systémom tak máme tri hierarchicky usporiadané systémy reakcií.

Tri stavy vedomia: Rebrík nášho nervového systému

Predstavte si svoje reakcie ako rebrík. Keď sme na vrchole, cítime sa najlepšie. Keď cítime hrozbu, zliezame nižšie.

1. Vrchol rebríka: Bezpečie a Spojenie (Ventrálny Vagus)

Toto je náš „domov“. Je to najmladšia evolučná vetva blúdivého nervu, unikátna pre cicavce.

  • Ako sa cítime: Bezpečne, pokojne, prepojene s ostatnými, zvedavo, kreatívne.

  • Čo sa deje v tele: Srdcový rytmus je pokojný, dýchanie hlboké. Aktivujú sa svaly tváre, ktoré nám umožňujú usmievať sa, nadviazať očný kontakt, počúvať ľudský hlas a rozumieť mu (filtruje sa hluk pozadia).

  • Voláme to: Systém sociálnej zaangažovanosti (Social Engagement System). Sme schopní sa hrať, spolupracovať a milovať.

2. Stred rebríka: Mobilizácia (Sympatický nervový systém)

Keď náš systém zaznamená nebezpečenstvo, zídeme o stupienok nižšie.

  • Ako sa cítime: Nervózne, nahnevane, úzkostlivo. Máme potrebu niečo urobiť.

  • Čo sa deje v tele: Záplava adrenalínu a kortizolu. Srdce bije ako o závod, dych je plytký. Telo mobilizuje energiu do končatín.

  • Voláme to: Boj alebo Útek (Fight or Flight). Naše telo sa pripravuje na akciu, aby nás dostalo z nebezpečenstva. Toto je dôležitá a zdravá reakcia, pokiaľ v nej neuviazneme.

3. Spodok rebríka: Kolaps a Zamrznutie (Dorzálny Vagus)

Čo ak je hrozba príliš veľká? Čo ak nemôžeme bojovať ani utiecť? Vtedy systém siahne po najstaršej a najprimitívnejšej stratégii prežitia.

  • Ako sa cítime: Otupene, disociovane, prázdne, paralyzovane, beznádejne. Ako by sme „neboli vo svojom tele“.

  • Čo sa deje v tele: Je to evolučná „brzda zatiahnutá na doraz“. Srdcový rytmus a dýchanie sa dramaticky spomalia, klesne krvný tlak. Telo sa vypne, aby „hralo mŕtveho“ a necítilo bolesť.

  • Voláme to: Imobilizácia alebo Zamrznutie (Freeze/Shutdown). Je to biologický kolaps, ktorý nás má ochrániť pred zdrvujúcou bolesťou alebo zážitkom.

Náš vnútorný radar: Čo je to „Neurocepcia“?

Možno sa pýtate: „Kto rozhoduje o tom, kedy sa máme posunúť po rebríku hore alebo dole?“

Porges pre tento proces zaviedol termín Neurocepcia.

Neurocepcia je podvedomé skenovanie prostredia, ľudí a situácií. Je to ako náš vnútorný radar, ktorý neustále hľadá signály bezpečia, nebezpečenstva alebo ohrozenia života.

Dôležité je, že sa to deje automaticky a mimo našej vedomej kontroly. Náš nervový systém sa rozhodne skôr, než si to náš „mysliaci“ mozog (kôra) stihne uvedomiť.

  • Signál bezpečia: Priateľský tón hlasu, pokojný výraz tváre, jemný dotyk. (Posúva nás to hore rebríkom do Ventrálneho Vagu).

  • Signál nebezpečenstva: Hlasný krik, nahnevaný pohľad, prudký pohyb. (Posúva nás to dole do Sympatika).

  • Signál ohrozenia života: Pocit uväznenia, extrémna hrozba, zdrvujúca situácia. (Posúva nás to na dno rebríka do Dorzálneho Vagu).

Prečo je toto všetko dôležité pre náš život?

Polyvagálna teória mení pohľad na duševné zdravie, traumu a vzťahy.

  1. Destigmatizuje naše reakcie: Ak ste niekedy „zamrzli“ v krízovej situácii namiesto toho, aby ste konali, váš systém neurobil chybu. Nie ste zbabelec. Vaše telo len aktivovalo najstarší mechanizmus prežitia (Dorzálny Vagus). Nie sme „pokazení“, náš nervový systém sa len snaží robiť svoju prácu.

  2. Vysvetľuje traumu: Trauma nie je udalosť, ktorá sa stala, ale reakcia nervového systému, ktorý uviazol v stave boja, úteku alebo zamrznutia. Človek, ktorý prežil traumu, môže mať radar (neurocepciu) nastavený tak citlivo, že vidí hrozbu aj tam, kde objektívne nie je.

  3. Ukazuje cestu k liečeniu – Koregulácia: Podľa Porgesa je pre cicavce „biologickým imperatívom“ spájať sa s ostatnými. Naše nervové systémy sa navzájom ovplyvňujú.

    • Koregulácia je proces, pri ktorom sa náš nervový systém upokojí vďaka prítomnosti iného, pokojného a bezpečného nervového systému. Je to ten pocit, keď vás niekto bezpečne objíme, keď ste rozrušení, alebo vás vypočuje s plnou empatiou.

    • Cesta k uzdraveniu a zvládaniu stresu nevedie len cez myslenie, ale cez telo a bezpečné vzťahy.

Ako Nidu pomáha „prepnúť“ náš nervový systém?

Koregulácia s inou osobou je kľúčová. Ale čo robiť, keď sme sami a náš nervový systém je v strese, úzkosti alebo dokonca v stave otupenia a disociácie? Ako mu môžeme pomôcť vrátiť sa späť na vrchol rebríka, do bezpečného stavu (Ventrálny Vagus)?

Tu prichádzajú na rad záťažové prikrývky Nidu.

Ich účinok je založený na vedeckom princípe nazývanom  Hlboký tlakový dotyk (Deep Touch Pressure – DTP).

Záťažová prikrývka svojou váhou rovnomerne stimuluje tlakové receptory hlboko v našej koži. Náš nervový systém (naša neurocepcia) tento hlboký, stály a „objímajúci“ tlak interpretuje ako jeden z najsilnejších signálov bezpečia.

Je to ako keby nám prikrývka neustále hovorila: „Si v bezpečí. Si držaný. Môžeš sa uvoľniť.“

Tento fyzický vnem robí dve kľúčové veci, ktoré sú rozdielne v závislosti od toho, v ktorom obrannom stave sa nachádzate:

  1. Keď ste v stave „Boj alebo Útek“ (Sympatikus – hyperarousal):

    • Nidu pôsobí ako „brzda“ pre prehnanú aktivitu sympatického nervového systému. Znižuje produkciu stresových hormónov ako kortizol, spomaľuje srdcovú frekvenciu a dýchanie. Vášmu telu dáva jasný signál, že už nemusí byť v pohotovosti.

  2. Keď ste v stave „Zamrznutia/Kolapsu“ (Dorzálny Vagus – hypoarousal):

    • Tu záťažová prikrývka nepôsobí ako „brzda“, ale skôr ako „jemné prebudenie“ alebo „kotva pre prítomnosť“. Pre systém, ktorý sa odpojil, aby sa chránil (napríklad pri extrémnej traume alebo vyčerpaní), poskytuje hlboký tlak silný, bezpečný a uzemňujúci zmyslový vstup. Pomáha vám znovu nadviazať kontakt s telom a aktuálnym momentom, čím vytvára podmienky pre postupné vystúpenie zo stavu otupenia.

Používanie prikrývky Nidu je teda forma vedomej sebaregulácie. Namiesto toho, aby sme sa snažili úzkosť alebo otupenie „premôcť“ mysľou, poskytneme telu priamy fyzický signál bezpečia, ktorý náš nervový systém okamžite rozpozná a prepne sa do pokojnejšieho a viac prítomného režimu. Pomáha nám to flexibilne sa pohybovať po polyvagálnom rebríku – aby sme nezostávali zaseknutí v strese či otupení, ale mohli sa vracať k bezpečnému stavu Ventrálneho Vagu.

Polyvagálna teória nám dáva mapu k nášmu vnútornému svetu. Učí nás, že základnou ľudskou potrebou, ešte pred láskou, je pocit bezpečia.

Keď sa nabudúce budete cítiť v strese alebo úzkosti, nesnažte sa to len „vymyslieť“ hlavou. Skúste sa spýtať svojho tela: „Čo práve teraz potrebuješ, aby si sa cítilo bezpečnejšie?“

Môže to byť hlboké dýchanie (ktoré priamo stimuluje „bezpečnú“ vetvu nervu vagus), prechádzka v prírode, objatie s blízkym človekom alebo alebo vedomé využitie nástrojov, ako sú záťažové prikrývky Nidu. Tie sú navrhnuté presne na to, aby vášmu nervovému systému cez hlboký dotyk dodali presne ten signál bezpečia, ktorý potrebuje na návrat do rovnováhy.A to je prvý krok k tomu, aby sme sa mohli po rebríku opäť vyšplhať hore, do stavu pokoja, spojenia a radosti.